Texty Uchom ihly...

Intro

Peter Kočiš

Lakomstvo

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Nevravte ľudia, že môžem,
nevravte ľudia, že rozdám majetok.
Ak nemáš, tak si to zožeň.
Čo vlastním, nedám, aj keď mám dostatok.

Nevravte ľudia, čo skrývam,
nevravte ľudia, čo strážim za plotom.
Zamykám skrýš, v ktorej bývam,
na druhých nepozerám, som despotom.

Čo hľadáš, o čom si snívaš?
Zas by ste chceli, čo mám.
Kam hľadíš, na čo sa dívaš?!
Nedávam, žijem s tým sám.

Nevravte ľudia, kam prídem,
nevravte ľudia, že skúpo pozerám.
Viem dobre, raz sa vám zídem,
budete prosíkať, kliať mi pri dverách.

Návrat

P. JENČO / M. Škvarla

Chcel si mi krásu darovať v snoch,
ja som ťa dávno zabudol sniť,
môj majetok sa pominul v dňoch,
keď som si myslel, že začal som žiť.

S nádhernou piesňou chodil som spávať,
opojným vínom mámil si zrak,
s bozkami dievčat smel ráno vstávať,
bol som im v láske perfektný žiak.

Len príliš rýchlo skončilo leto,
zostal som zrazu úplne sám,
uplynul šepot a rúk už nieto,
bozky sa stratili nevedno kam.

Zostal som sám na prahu rána, môj mešec zrazu deravý bol,
priatelia moji, aká to rana, odišli a nik mi nepomohol.

Chladné mám líca a v srdci hlad, hľadal som nádej pre spústu vín.
Jediné, čomu mohol byť som rád, že som sa stal pastierom svíň...

Tak teda idem k otcovi, a poviem: „Otče, zhrešil som.
Odpusť mi, prosím, mnoho vín, veď vidíš, aký biedny som.“

Môj otec mával vždy veľa sluhov,
a každý bol u neho rád,
nedával nikdy priveľa sľubov,
no nikdy nik uňho nepoznal hlad.

V to ráno krídla boli tak krásne,
sloboda zdala sa jediným snom.
Teraz však vidím vec celkom jasne,
prešlo už víno, ja zas triezvy som.

Tak teda pôjdem a hoc iba sluhom na dvore otca zostanem žiť,
zaťatý v práci za orným pluhom šťastie si môcť zas raz vydobyť.

Závisť

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Čo to máš, kto ti to dal?
Ty sa máš, rád by som vzal
kúsok k sebe, pod svoj plášť;
všetko sa k tebe sype jak dážď. Čo to máš?

Čo to máš, kto ti to dal?
Ty sa máš, rád by som vzal
pre seba niečo, pre seba pár,
pýtam sa: „Prečo nemám ten dar?“ Ty sa máš!

K tebe sa kĺže, na teba padá,
rozkošné šťastie na plecia sadá.
Ja nemám nič, len starý frak,
závisť sa smeje, že je to tak.

Čo to máš, čo ti kto dal?!
Ty sa máš, rád by som vzal,
všetkým, čo nosíš, sa mi hnusíš,
nikdy neprosíš, ty nemusíš. Všetko máš!

Pýcha

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Hráš sa iba s pocitom, že to všetko zvládneš sám.
Život je však o inom, nezvládneš sa ako Pán.

Neznáme tváre nemôžu zmeniť tvoj sklon,
cítiš sa v práve, vidíš sa najlepší v tom.

Hráš sa iba s pocitom, že sa nemáš čoho báť,
lichotíš si popritom, že len ty vieš život hrať.

Vidíš sa osobne, stvorený pôvodne
najlepší z najlepších v kombinácii
svojich pých, najlepší zo všetkých tých.

Peter a Judáš

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Kto z vás je ukrižovaný?
Kto z vás je Peter, kto Judáš?
Keď budeš posudzovaný,
za koľko život svoj predáš?

Kto z vás ho zaprel a zradil?
Kto z vás má Judášov pocit?
Na nevhodnú kartu vsadil,
stráca sa vo dne i v noci?

Kto z vás ho zaprel a zradil,
kto z vás sa v Petrovi vrátil,
na nebeskú kartu vsadil
a dlžobu zrady splatil?

S Judášom, s Petrom, s vánkom aj s vetrom
v podsvetí brány tam krákajú vrany.
S Judášom, s Petrom, s vánkom aj s vetrom
pred bránou neba obhájiš seba?

Čakanie

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Prvou sviecou zhorel vosk v prvom týždni
čakajúc z nebies bozk pre ľudstvo v žízni.

Druhou sviecou zhorel vosk na druhej méte
čakajúc z nebies bozk vo zvädnutom kvete.

Treťou sviecou zhorel vosk za treťou stranou
čakajúc z nebies bozk za zavretou bránou.

Štvrtou sviecou zhorel vosk v adventnom ráme
čakajúc z nebies bozk na vyschnutej slame.

Ako sme čakali, ako sme boli
jak leniví šakali, jak ťarbavé voly.
Koľko sme dávali, koľko sme chceli
na slame spávali, s anjelmi bdeli.

Keď strácam silu

Pavol JENČO / Peter Jenčo

Mávam taký pocit, že len márnim čas,
len čo nájdem pokoj, hneď ho stratím zas.
Často padám, vstávam, je to únavné…
Verím, že po búrke vánok zavanie.

Neopusť ma, Bože,
daj mi silu vstať,
vidím ťa na kríži,
Pane, krvácať.

Že som slabý, Kriste, ty to dobre vieš,
ja viem jedno iste, že ma miluješ.

Obžerstvo

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Otváraš zrenice cítiac sa v bezpečí,
hladné okenice, prázdno im nesvedčí.

Hltáš ma, bez slova hrám, utekám od stola sám.

Cítiš ma na tvári, obetnom oltári,
blížiš sa priestorom, odstúpim s odporom.

Netuším, odkiaľ som, stal som sa otrokom,
všetko si musím vziať, čo mám tak veľmi rád.
Nerobím rozdiely – s nikým sa nedelím,
zostal som ako hosť, neviem povedať: „Dosť!“

Lenivosť

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

V lenivej izbe lenivá tráva,
v lenivom šere lenivo vstávam.

V lenivej izbe lenivo bývam,
v lenivom svete lenivo snívam.

Len tak si spím, len tak sa zdám,
prestaňte s tým, dobre sa mám.

Matka

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Nepýtala sa, či chcem,
a predsa mi život dala.
Len tebe vďačím, viem,
rozkvitnutá ruža stála...

Nepýtala sa, či chcem,
a privinula ma k hrudi.
Narodený lásky sen
v zemi prapodivných ľudí...

Matka, tak si ma chcela,
skrátka, láskou si celá.
Matka, ľudstvu zvestujem,
skrátka, že ďakujem.

Pátranie po šťastí

P. JENČO / M. Škvarla

Utieklo myslenie, utieklo z múzea;
každý tam naň sa len povrchne pozeral.
Alarmy zvonili do sveta na poplach,
mocní sa zháčili, dostali náhle strach.

Vo vláde nespali, riešenia hľadali
a v rannom hlásení národy vyzvali;
nútili polišov, aby sa radili,
múzeu myslenie našli a vrátili.

Na školách zjasali, môžu sa zamyslieť,
majú už otázku a niet k nej odpoveď.
Médiá zmrazené, musia sa zrazu báť,
ľudia ich prestali už slepo prijímať.

Tak všetci hľadali v skladoch a v uliciach,
dôkazy nemali, neúspech cítil strach.
No ticho pre snenie nežne im zradilo,
že celé myslenie v ľuďoch sa ukrylo.

Len zopár bláznov zúri a smúti,
nedarí sa im viac oklamať ľudí.
Pozvaná mafia ho ukradne so strachom,
aby tam v múzeu zas zapadlo prachom.

Outro

P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Cítiš sa Judáš bránou dvoch svetov,
bojíš sa pravdy, nebeských kvetov.
Vyslov to slovo, to meno Kráľa,
Mesiáš prišiel, jemu znej sláva...