IntroPeter KočišLakomstvoP. JENČO / V. ŠTEFANIČNevravte ľudia, že môžem,
nevravte ľudia, že rozdám majetok. Ak nemáš, tak si to zožeň. Čo vlastním, nedám, aj keď mám dostatok. Nevravte ľudia, čo skrývam, nevravte ľudia, čo strážim za plotom. Zamykám skrýš, v ktorej bývam, na druhých nepozerám, som despotom. Čo hľadáš, o čom si snívaš? Zas by ste chceli, čo mám. Kam hľadíš, na čo sa dívaš?! Nedávam, žijem s tým sám. Nevravte ľudia, kam prídem, nevravte ľudia, že skúpo pozerám. Viem dobre, raz sa vám zídem, budete prosíkať, kliať mi pri dverách. NávratP. JENČO / M. ŠkvarlaChcel si mi krásu darovať v snoch,
ja som ťa dávno zabudol sniť, môj majetok sa pominul v dňoch, keď som si myslel, že začal som žiť. S nádhernou piesňou chodil som spávať, opojným vínom mámil si zrak, s bozkami dievčat smel ráno vstávať, bol som im v láske perfektný žiak. Len príliš rýchlo skončilo leto, zostal som zrazu úplne sám, uplynul šepot a rúk už nieto, bozky sa stratili nevedno kam. Zostal som sám na prahu rána, môj mešec zrazu deravý bol, priatelia moji, aká to rana, odišli a nik mi nepomohol. Chladné mám líca a v srdci hlad, hľadal som nádej pre spústu vín. Jediné, čomu mohol byť som rád, že som sa stal pastierom svíň... Tak teda idem k otcovi, a poviem: „Otče, zhrešil som. Odpusť mi, prosím, mnoho vín, veď vidíš, aký biedny som.“ Môj otec mával vždy veľa sluhov, a každý bol u neho rád, nedával nikdy priveľa sľubov, no nikdy nik uňho nepoznal hlad. V to ráno krídla boli tak krásne, sloboda zdala sa jediným snom. Teraz však vidím vec celkom jasne, prešlo už víno, ja zas triezvy som. Tak teda pôjdem a hoc iba sluhom na dvore otca zostanem žiť, zaťatý v práci za orným pluhom šťastie si môcť zas raz vydobyť. ZávisťP. JENČO / V. ŠTEFANIČČo to máš, kto ti to dal?
Ty sa máš, rád by som vzal kúsok k sebe, pod svoj plášť; všetko sa k tebe sype jak dážď. Čo to máš? Čo to máš, kto ti to dal? Ty sa máš, rád by som vzal pre seba niečo, pre seba pár, pýtam sa: „Prečo nemám ten dar?“ Ty sa máš! K tebe sa kĺže, na teba padá, rozkošné šťastie na plecia sadá. Ja nemám nič, len starý frak, závisť sa smeje, že je to tak. Čo to máš, čo ti kto dal?! Ty sa máš, rád by som vzal, všetkým, čo nosíš, sa mi hnusíš, nikdy neprosíš, ty nemusíš. Všetko máš! PýchaP. JENČO / V. ŠTEFANIČHráš sa iba s pocitom, že to všetko zvládneš sám.
Život je však o inom, nezvládneš sa ako Pán. Neznáme tváre nemôžu zmeniť tvoj sklon, cítiš sa v práve, vidíš sa najlepší v tom. Hráš sa iba s pocitom, že sa nemáš čoho báť, lichotíš si popritom, že len ty vieš život hrať. Vidíš sa osobne, stvorený pôvodne najlepší z najlepších v kombinácii svojich pých, najlepší zo všetkých tých. Peter a JudášP. JENČO / V. ŠTEFANIČKto z vás je ukrižovaný?
Kto z vás je Peter, kto Judáš? Keď budeš posudzovaný, za koľko život svoj predáš? Kto z vás ho zaprel a zradil? Kto z vás má Judášov pocit? Na nevhodnú kartu vsadil, stráca sa vo dne i v noci? Kto z vás ho zaprel a zradil, kto z vás sa v Petrovi vrátil, na nebeskú kartu vsadil a dlžobu zrady splatil? S Judášom, s Petrom, s vánkom aj s vetrom v podsvetí brány tam krákajú vrany. S Judášom, s Petrom, s vánkom aj s vetrom pred bránou neba obhájiš seba? |
ČakanieP. JENČO / V. ŠTEFANIČPrvou sviecou zhorel vosk v prvom týždni
čakajúc z nebies bozk pre ľudstvo v žízni. Druhou sviecou zhorel vosk na druhej méte čakajúc z nebies bozk vo zvädnutom kvete. Treťou sviecou zhorel vosk za treťou stranou čakajúc z nebies bozk za zavretou bránou. Štvrtou sviecou zhorel vosk v adventnom ráme čakajúc z nebies bozk na vyschnutej slame. Ako sme čakali, ako sme boli jak leniví šakali, jak ťarbavé voly. Koľko sme dávali, koľko sme chceli na slame spávali, s anjelmi bdeli. Keď strácam siluPavol JENČO / Peter JenčoMávam taký pocit, že len márnim čas,
len čo nájdem pokoj, hneď ho stratím zas. Často padám, vstávam, je to únavné… Verím, že po búrke vánok zavanie. Neopusť ma, Bože, daj mi silu vstať, vidím ťa na kríži, Pane, krvácať. Že som slabý, Kriste, ty to dobre vieš, ja viem jedno iste, že ma miluješ. ObžerstvoP. JENČO / V. ŠTEFANIČOtváraš zrenice cítiac sa v bezpečí,
hladné okenice, prázdno im nesvedčí. Hltáš ma, bez slova hrám, utekám od stola sám. Cítiš ma na tvári, obetnom oltári, blížiš sa priestorom, odstúpim s odporom. Netuším, odkiaľ som, stal som sa otrokom, všetko si musím vziať, čo mám tak veľmi rád. Nerobím rozdiely – s nikým sa nedelím, zostal som ako hosť, neviem povedať: „Dosť!“ LenivosťP. JENČO / V. ŠTEFANIČV lenivej izbe lenivá tráva,
v lenivom šere lenivo vstávam. V lenivej izbe lenivo bývam, v lenivom svete lenivo snívam. Len tak si spím, len tak sa zdám, prestaňte s tým, dobre sa mám. MatkaP. JENČO / V. ŠTEFANIČNepýtala sa, či chcem,
a predsa mi život dala. Len tebe vďačím, viem, rozkvitnutá ruža stála... Nepýtala sa, či chcem, a privinula ma k hrudi. Narodený lásky sen v zemi prapodivných ľudí... Matka, tak si ma chcela, skrátka, láskou si celá. Matka, ľudstvu zvestujem, skrátka, že ďakujem. Pátranie po šťastíP. JENČO / M. ŠkvarlaUtieklo myslenie, utieklo z múzea;
každý tam naň sa len povrchne pozeral. Alarmy zvonili do sveta na poplach, mocní sa zháčili, dostali náhle strach. Vo vláde nespali, riešenia hľadali a v rannom hlásení národy vyzvali; nútili polišov, aby sa radili, múzeu myslenie našli a vrátili. Na školách zjasali, môžu sa zamyslieť, majú už otázku a niet k nej odpoveď. Médiá zmrazené, musia sa zrazu báť, ľudia ich prestali už slepo prijímať. Tak všetci hľadali v skladoch a v uliciach, dôkazy nemali, neúspech cítil strach. No ticho pre snenie nežne im zradilo, že celé myslenie v ľuďoch sa ukrylo. Len zopár bláznov zúri a smúti, nedarí sa im viac oklamať ľudí. Pozvaná mafia ho ukradne so strachom, aby tam v múzeu zas zapadlo prachom. OutroP. JENČO / V. ŠTEFANIČCítiš sa Judáš bránou dvoch svetov,
bojíš sa pravdy, nebeských kvetov. Vyslov to slovo, to meno Kráľa, Mesiáš prišiel, jemu znej sláva... |