Kerygma
  • Music
  • Photo
  • Bio
  • Kontakt

príbeh


P. Jenčo / V. Štefanič

Čo všetko chceme, čo všetko máme,
čo neznesieme, čo nezískame?!

Čo bolo skryté, čo bolo vzaté,
do srdca vryté, zo srdca siate?

Čo bude zasa, čo bude potom,
Boh ďalej hrá sa s ľudským potom.

Čo by sme chceli, čo by sme dali,
veď všetci, kým neumreli, v príbehu hrali.

Svet je plný príbehov, je ich plný:
tie robia svet čarovným jak v mori vlny.
Svet je plný tajomstiev, to sa stáva
ja mám chuť ich dobíjať a neprestávať.

vzal som si


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Videl som nebo zblízka
i peklo vzdialené
oblohu, keď sa blýska
i slnko zo zeme.
 
Videl som zašlé svety
i svety budúce
rosu, čo krášli kvety
i kvety hynúce.
 
Videl som tváre ľudí
i tváre zjazvené
srdce, čo hreje v hrudi
i srdce spálené.
 
Videl som smutné tiene
i živé obrazy
život, čo končí pre ne
i život, čo víťazí.

Zdal sa mi tesný tento svet.
Maličký, tichý, bez tvorčej sily.
A keď som počul: daj si, leť!
Privrel som viečka a otvoril žily.

Videl som vlastné pády
i smrti stonanie
ten deň stal sa dňom zrady
a prijal som jej pozvanie.

dejinami


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Hovoríme: kvet ma tŕnie.
Mýlime sa v tom.
Nevidíš, že tŕň ma kvety,
nevidíš sa v ňom?

Je to ľahšie vidieť zlobu.
Stáť na strane zlej.
Nechať plynúť túto dobu.
Nepretínať dej.

Prečo je nás málo
čo chceme meniť dejiny?
Čo by nás to stálo
mať trocha citu pre iných?

Akoby sa ľudia dali
modelovať zas.
Keby slabí nevydali
srdcervúci hlas.

Nepočujú pre hluk zeme
žiaden ľudský ston.
Kým sa silní neozveme
slabí budú z kola von. 

prečo je to tak?


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Na každej ceste je pravda
no na tej istej aj lož
čo zdá sa byť otupené 
to môže raniť jak nôž.

Na každej tvári je úsmev 
no na nej aj slza je
čo zdá sa byť usmievavé
skoro more zaleje.

Na každej svieci je plameň
no na tej istej aj vosk
čo spálilo tvoje pery
sa nemusí volať bozk.

Deje sa v nás vždy raz
zázračný let, 
kým rojko v nás má čas
preskúmať svet. 

Na všetkých rukách sú dlane
no na tých istých aj päsť
tá, čo k priateľstvu pozýva
tá môže ľahko aj zviesť.

Na všetkých slovách je nádej
no na tých istých aj strach
tie slová, čo vravíš iným
môžu byť lacné jak prach.

Na každom srdci je brána 
no na tej bráne aj kľúč
ten, čo ťa najviac popáli
nie vždy je slnečný lúč.

nad oblakmi


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Nekonečné sú brehy
brehy oblakov
spájané sú vždy mostom
z tŕnia bodliakov.

Nad nami čo všetko môže byť!
Lampami tam nemôžno dosvietiť.

Po nich kráčajú svätí
bosí nanovo
Kričia na všetky svety
slovo Pánovo. 

Nad oblaky každý sám
musí chcieť, musí ísť.
Verný svetlu, neverný tmám
musím chcieť, musím ísť.

Bolestivé sa stráca
kdesi v priepasti
a smútok vykrváca
v úprimnej sústrasti.

jediná


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Či sa nám to páči, či nie
od mala je daná
k sebe si nás deti vinie
len jedna je mama.

Taká je len jedna zo sto
zavše je nám blízko
pre každého z nás je mostom
jak svetlo, čo blysklo.

Hoc zo života tvrdo skúša 
viac je než soľ, zlato
to čo hľadá každá duša
matka v srdci má to.

Dáva najviac, najviac núka
za tých, čo z nej žijú
ona je tá veľká lúka
z ktorej kvety pijú.

Sú mamy navždy blízke
budú a ľudia to nezmenia
či vysoké, či nízke
mamy sú najkrajšie stvorenia.

smútok a krása


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Len pre dve veci človek žije
pre smútok a krásu
pre iné sa ani nepobije
len pre tie chce zhasnúť.

Tie na dno padnú v každej duši
nechávajú stopu
ich každý človek zažiť musí
na všetky srdcia klopú.

Vráťme srdciam požehnanie
ja verím, že to dá sa
kráčajme jak vietor vanie
nech smútok zničí krása.

Sú skryté v ranách, krvácajú
nečakaj, že zaschnú
na každú lásku jazvu dajú
raz smutnú, raz krásnu.


múza


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Keď múza spí
keď slov nemá
vysilená, obnažená.

Nechaj ju ísť
zaslzenú
len tak spoznáš svoju cenu.

Kým sa nevráti  
múza plná hier
ktože dodá ti 
iskru ľudských pier?

Na chvíľu sám
opustený
hoc svet kvíli preľudnený.

Vyčkávam tú
osirelú
že ju nebo vráti celú. 

Nechaj ju prísť
dovoľ jej rásť
nadýchni sa, nechaj prerásť.

si alebo nie?


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Si alebo nie - kto povie mi
kto zodpovie moje dilemy?
Si alebo nie - to nevie nik
na to žiaľbohu nie je odborník.

Si alebo nie - je ťažké dať
odpoveď hneď, to preskúmať.
Si alebo nie - tieň našich hier
keď mlčíš len a nám čítaš z pier.

Si, či nie si - povedz prosím
Ukáž, kde si - kde ťa nosím?

Ja neviem, čo myslieť si mám
zdá sa mi, že vôbec nie si
darmo sa k nebu pozerám
darmo som prešiel hory, lesy.

Si alebo nie - tak ukáž tvár
povedz slovo, vyskoč na oltár.
Si alebo nie - to nevie nik
na to žiaľbohu nie je odborník.

Si, či nie si – pravdu hľadám
pomôž, keď si – nepreháňam.

Ja neviem, čo myslieť si mám
zdá sa mi, že vôbec nie si
darmo sa k nebu pozerám
darmo som prešiel hory, lesy.

Skončil som, neviem, čo treba
zdá sa mi, že iba snívam
tak hľadaj ty zo svojho neba 
nájdi ma, veď vieš kde bývam.

odjakživa


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Nájde len, kto stráca,
stráca len, kto vlastní.
Dostali sme dary,
by sme boli šťastní.

Kým sú dlane k nebu
pripravené dávať,
zaiste je ľahšie
medzi ľuďmi plávať.

Dám, len čo mám
odjakživa sľúbené,
aj keď schytám
dve - tri rany od zeme.

Nájde len, kto hľadá,
hľadá len, kto nemá.
Na čo taká ruka,
čo ostáva nemá?

Kým sú dlane k nebu
otvorené brány
štedré duše môžu
liečiť jazvy, rany.

nebo ďaleké


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Nebo, čo nemá kvety
a nemá šediny
používa vety, 
čo menia dejiny.

Nebo, čo nemá spánok
nezmiera od nudy
používa vánok,
čo mení osudy.

Nebo, čo nemá rieky
a nemá pramene
používa lieky
a hojí zranené.

Nebo, čo nemá súdy 
a nemá clivoty
používa ľudí,
nech menia životy.  

Nebo je príliš ďaleké 
a dýcha tajomnou vôňou.
Snažím sa loďou na rieke
doplávať do mora domov.

Falošná hra


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Dívam sa cez sklo na hviezdy
jak na vlastný obraz
málokto tomu rozumie
že je to podraz.

Si robíme cudzie vlastným,
akoby sme to my
dávali všetkému mená
pyšní, lakomí.

Je smiešne
živiť sa vlastným svetom
a hriešne
chváliť sa Božím kvetom.

To všetko je moje, myslím
a hrabem rukami
akoby ani nebolo
nebo nad nami.

Cítim, že život ma bije
až kdesi v hrudi
čakám, kým sám ten pocit
ma neodsúdi. 

Je smiešne
živiť sa vlastným svetom
a hriešne
chváliť sa Božím kvetom.

Je smiešne
myslieť, že všetko zmôžem
a hriešne
tváriť sa, ako ty, Bože.

mám svoje miesto


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Kým prorok do uší kričí
kým pastier ovečky hľadá
kým otec rodine žičí
kým matka pre deti stráda

Svet hádže kamene
ak niekto pri mene má
pri mene hosana
kameň na kresťana dá...

Kým prorok karhavo učí  
kým pastier k pastvinám vodí
kým otec za deti ručí
kým matka pred deťmi chodí

Proroci nech volajú,
pastieri vždy hľadajú,
otcovia nevzdávajú,
matere ostávajú.

Kým prorok do uší kričí
kým pastier k pastvinám vodí
kým otec rodine žičí
kým matka pred deťmi chodí

ako žiť


P. JENČO / V. ŠTEFANIČ

Je na každom z ľudí, či ho drží v hrsti
či nechá ho plynúť pomedzi prsty.

Je na každom jednom, či dokáže vstávať
či v blate ležať, nič nevyhrávať.

Je na každom pleci, či bremeno ťahá
či radšej ho zhodí, sa nepremáha.

Sám odmotám
vlastného šťastia niť
slobodu mám
vybrať si, ako žiť.

© COPYRIGHT 2015. ALL RIGHTS RESERVED.
  • Music
  • Photo
  • Bio
  • Kontakt