príbehP. Jenčo / V. ŠtefaničČo všetko chceme, čo všetko máme,
čo neznesieme, čo nezískame?! Čo bolo skryté, čo bolo vzaté, do srdca vryté, zo srdca siate? Čo bude zasa, čo bude potom, Boh ďalej hrá sa s ľudským potom. Čo by sme chceli, čo by sme dali, veď všetci, kým neumreli, v príbehu hrali. Svet je plný príbehov, je ich plný: tie robia svet čarovným jak v mori vlny. Svet je plný tajomstiev, to sa stáva ja mám chuť ich dobíjať a neprestávať. vzal som siP. JENČO / V. ŠTEFANIČVidel som nebo zblízka
i peklo vzdialené oblohu, keď sa blýska i slnko zo zeme. Videl som zašlé svety i svety budúce rosu, čo krášli kvety i kvety hynúce. Videl som tváre ľudí i tváre zjazvené srdce, čo hreje v hrudi i srdce spálené. Videl som smutné tiene i živé obrazy život, čo končí pre ne i život, čo víťazí. Zdal sa mi tesný tento svet. Maličký, tichý, bez tvorčej sily. A keď som počul: daj si, leť! Privrel som viečka a otvoril žily. Videl som vlastné pády i smrti stonanie ten deň stal sa dňom zrady a prijal som jej pozvanie. dejinamiP. JENČO / V. ŠTEFANIČHovoríme: kvet ma tŕnie.
Mýlime sa v tom. Nevidíš, že tŕň ma kvety, nevidíš sa v ňom? Je to ľahšie vidieť zlobu. Stáť na strane zlej. Nechať plynúť túto dobu. Nepretínať dej. Prečo je nás málo čo chceme meniť dejiny? Čo by nás to stálo mať trocha citu pre iných? Akoby sa ľudia dali modelovať zas. Keby slabí nevydali srdcervúci hlas. Nepočujú pre hluk zeme žiaden ľudský ston. Kým sa silní neozveme slabí budú z kola von. prečo je to tak?P. JENČO / V. ŠTEFANIČNa každej ceste je pravda
no na tej istej aj lož čo zdá sa byť otupené to môže raniť jak nôž. Na každej tvári je úsmev no na nej aj slza je čo zdá sa byť usmievavé skoro more zaleje. Na každej svieci je plameň no na tej istej aj vosk čo spálilo tvoje pery sa nemusí volať bozk. Deje sa v nás vždy raz zázračný let, kým rojko v nás má čas preskúmať svet. Na všetkých rukách sú dlane no na tých istých aj päsť tá, čo k priateľstvu pozýva tá môže ľahko aj zviesť. Na všetkých slovách je nádej no na tých istých aj strach tie slová, čo vravíš iným môžu byť lacné jak prach. Na každom srdci je brána no na tej bráne aj kľúč ten, čo ťa najviac popáli nie vždy je slnečný lúč. nad oblakmiP. JENČO / V. ŠTEFANIČNekonečné sú brehy
brehy oblakov spájané sú vždy mostom z tŕnia bodliakov. Nad nami čo všetko môže byť! Lampami tam nemôžno dosvietiť. Po nich kráčajú svätí bosí nanovo Kričia na všetky svety slovo Pánovo. Nad oblaky každý sám musí chcieť, musí ísť. Verný svetlu, neverný tmám musím chcieť, musím ísť. Bolestivé sa stráca kdesi v priepasti a smútok vykrváca v úprimnej sústrasti. jedináP. JENČO / V. ŠTEFANIČČi sa nám to páči, či nie
od mala je daná k sebe si nás deti vinie len jedna je mama. Taká je len jedna zo sto zavše je nám blízko pre každého z nás je mostom jak svetlo, čo blysklo. Hoc zo života tvrdo skúša viac je než soľ, zlato to čo hľadá každá duša matka v srdci má to. Dáva najviac, najviac núka za tých, čo z nej žijú ona je tá veľká lúka z ktorej kvety pijú. Sú mamy navždy blízke budú a ľudia to nezmenia či vysoké, či nízke mamy sú najkrajšie stvorenia. smútok a krásaP. JENČO / V. ŠTEFANIČLen pre dve veci človek žije
pre smútok a krásu pre iné sa ani nepobije len pre tie chce zhasnúť. Tie na dno padnú v každej duši nechávajú stopu ich každý človek zažiť musí na všetky srdcia klopú. Vráťme srdciam požehnanie ja verím, že to dá sa kráčajme jak vietor vanie nech smútok zničí krása. Sú skryté v ranách, krvácajú nečakaj, že zaschnú na každú lásku jazvu dajú raz smutnú, raz krásnu. |
múzaP. JENČO / V. ŠTEFANIČKeď múza spí
keď slov nemá vysilená, obnažená. Nechaj ju ísť zaslzenú len tak spoznáš svoju cenu. Kým sa nevráti múza plná hier ktože dodá ti iskru ľudských pier? Na chvíľu sám opustený hoc svet kvíli preľudnený. Vyčkávam tú osirelú že ju nebo vráti celú. Nechaj ju prísť dovoľ jej rásť nadýchni sa, nechaj prerásť. si alebo nie?P. JENČO / V. ŠTEFANIČSi alebo nie - kto povie mi
kto zodpovie moje dilemy? Si alebo nie - to nevie nik na to žiaľbohu nie je odborník. Si alebo nie - je ťažké dať odpoveď hneď, to preskúmať. Si alebo nie - tieň našich hier keď mlčíš len a nám čítaš z pier. Si, či nie si - povedz prosím Ukáž, kde si - kde ťa nosím? Ja neviem, čo myslieť si mám zdá sa mi, že vôbec nie si darmo sa k nebu pozerám darmo som prešiel hory, lesy. Si alebo nie - tak ukáž tvár povedz slovo, vyskoč na oltár. Si alebo nie - to nevie nik na to žiaľbohu nie je odborník. Si, či nie si – pravdu hľadám pomôž, keď si – nepreháňam. Ja neviem, čo myslieť si mám zdá sa mi, že vôbec nie si darmo sa k nebu pozerám darmo som prešiel hory, lesy. Skončil som, neviem, čo treba zdá sa mi, že iba snívam tak hľadaj ty zo svojho neba nájdi ma, veď vieš kde bývam. odjakživaP. JENČO / V. ŠTEFANIČNájde len, kto stráca,
stráca len, kto vlastní. Dostali sme dary, by sme boli šťastní. Kým sú dlane k nebu pripravené dávať, zaiste je ľahšie medzi ľuďmi plávať. Dám, len čo mám odjakživa sľúbené, aj keď schytám dve - tri rany od zeme. Nájde len, kto hľadá, hľadá len, kto nemá. Na čo taká ruka, čo ostáva nemá? Kým sú dlane k nebu otvorené brány štedré duše môžu liečiť jazvy, rany. nebo ďalekéP. JENČO / V. ŠTEFANIČNebo, čo nemá kvety
a nemá šediny používa vety, čo menia dejiny. Nebo, čo nemá spánok nezmiera od nudy používa vánok, čo mení osudy. Nebo, čo nemá rieky a nemá pramene používa lieky a hojí zranené. Nebo, čo nemá súdy a nemá clivoty používa ľudí, nech menia životy. Nebo je príliš ďaleké a dýcha tajomnou vôňou. Snažím sa loďou na rieke doplávať do mora domov. Falošná hraP. JENČO / V. ŠTEFANIČDívam sa cez sklo na hviezdy
jak na vlastný obraz málokto tomu rozumie že je to podraz. Si robíme cudzie vlastným, akoby sme to my dávali všetkému mená pyšní, lakomí. Je smiešne živiť sa vlastným svetom a hriešne chváliť sa Božím kvetom. To všetko je moje, myslím a hrabem rukami akoby ani nebolo nebo nad nami. Cítim, že život ma bije až kdesi v hrudi čakám, kým sám ten pocit ma neodsúdi. Je smiešne živiť sa vlastným svetom a hriešne chváliť sa Božím kvetom. Je smiešne myslieť, že všetko zmôžem a hriešne tváriť sa, ako ty, Bože. mám svoje miestoP. JENČO / V. ŠTEFANIČKým prorok do uší kričí
kým pastier ovečky hľadá kým otec rodine žičí kým matka pre deti stráda Svet hádže kamene ak niekto pri mene má pri mene hosana kameň na kresťana dá... Kým prorok karhavo učí kým pastier k pastvinám vodí kým otec za deti ručí kým matka pred deťmi chodí Proroci nech volajú, pastieri vždy hľadajú, otcovia nevzdávajú, matere ostávajú. Kým prorok do uší kričí kým pastier k pastvinám vodí kým otec rodine žičí kým matka pred deťmi chodí ako žiťP. JENČO / V. ŠTEFANIČJe na každom z ľudí, či ho drží v hrsti
či nechá ho plynúť pomedzi prsty. Je na každom jednom, či dokáže vstávať či v blate ležať, nič nevyhrávať. Je na každom pleci, či bremeno ťahá či radšej ho zhodí, sa nepremáha. Sám odmotám vlastného šťastia niť slobodu mám vybrať si, ako žiť. |