Stala sa nám láskaP. Jenčo / V. ŠtefaničAby sa stala láskou každá spomienka,
prosím si dvoje sŕdc, prosím do vienka. Jedno, aby mohlo biť za všetkých zranených, druhé, čo zlé na dobré v ľuďoch premení. Aby sa stalo láskou každé zúfanie, prosím si dvoje slov, v ktorých niet výkrik „nie!“ Jedno, aby bolo známe: milosrdenstvo vám, druhé mesiášske: k životu pozývam. Aj málo stačí, veď menej je viac, keď dieťa v plači ho čuje hovoriac: „stala sa nám láska...“ Hneval som (sa)...P. JENČO / V. ŠTEFANIČJe toľko dôvodov žiť z podvodov,
hrať klamnou slobodou, na zemi, pod vodou. Príležitosť čaká, kohút kotkodáka pre mňa neboráka, jak Petra ma láka. Je v každej chvíli na každej míli dôvod nebyť milý, hrešiť z celej sily. Každý ma právo na chvíľku slabú, každého nohy z času na čas hrabú. Jak myši v tráve i na oblohe vtáci, jak dobrí v nebi, na zemi neboráci. Sám sebouP. JENČO / M. ŠkvarlaVravia, že musíš byť správny,
diktujú, čo by si mal. Vravia, že musíš byť slávny, vždy v centre najnovších správ. Vravia, že musíš byť niekto, úspešný usmiaty klaun. Kráčať vždy, kam fúka vietor, rozmýšľať jak myslí dav. Ale ty buď vždy iba len samým sebou, nenechaj sa viesť cestou falošných právd. Ale ty buď vždy iba len samým sebou nebuď ako ten, koho unáša dav. Vravia, že musíš byť slávny, možno to neunesieš. Nejeden sa z toho zbláznil, možno aj ty zošalieš. Vravia, že musíš byť niekto, nahrabať na auto, dom. Kráčať vždy, kam fúka vietor, nedúfať, neveriť snom. Dvaja, či sám?P. JENČO / V. ŠTEFANIČČo volá ma k samote, čo volá k nej,
k tej strašlivej úzkosti, k tej poslednej? Čo volá ma od teba, čo volá späť, viem oddávna rozpoznať, viem to naspamäť. No na ceste musia byť dvaja, jeden je vždy tulákom. To, čo nás do dvojíc spája, je domov nad oblakom. Čo volá ma do vnútra, čo volá dnu, je veľký strach, že dvaja si nesadnú. Čo volá ma utekať, čo volá vzdať, je, že nedá priateľstvo sa rozpoznať. SlobodaP. JENČO / V. ŠTEFANIČMi povedz, Bože, povedz mi stroho,
kto za to môže, že chcem mať tak mnoho? Mi povedz, Pane, či povie mi niekto, čo sa mi stane, keď dosiahnem všetko? Mi povedz, Bože, čo na to vravíš? Vraj nepomôžeš, vraj neuzdravíš. Ty dal si nám radosť, z nej najväčší dar: slobodu a s ňou jednu slabosť, že túlime sa k podvodu. Kým nezanechám všetky svoje plány, sa nepozviecham, dolámem sa na nich... Cesta k pravdeP. JENČO / V. ŠTEFANIČCesta sa stáva peklom v protismere,
no určiť smer je ťažké. Môže byť niekto svetlom v hustom šere, keď večne chodí v maske?! Láska sa stáva smilnou v podvádzaní, len raz ju mať je nudné. Predsa sa stáva silnou v rozdávaní, keď rovná srdce vľúdne. Láska je život, cesta, pravda popletená, raz na špičkách som, inokedy na kolenách. Láska je život, cesta k pravde otvorená, len aj keď dnes mám novú dieru na kolenách. Život je cestou v špine každodenný, my myslíme, že nie je. Všetko sa razom minie – muži, ženy, všetko sa nám raz preje. Pravda sa stáva lacnou v predávaní, kde ponúka sa sama. Môže byť ešte vzácnou táto pani jak žena predávaná?! |
Pieseň MojžišovaP. JENČO / V. ŠTEFANIČDívaš sa z oblohy na svoje obete,
postav ich na nohy, chromých vo svete. Dívaš sa spoza hviezd na svoje obete, nauč ich hrdo niesť rany vo svete. Čo človek nemá, to nestratí, obloha nemá hlas nevráti. Kde miznú naše slová, modlitby, čo búšia do mrakov...? Len pieseň Mojžišova, modlitba, je plná zázrakov – je z Božej hrude. Dívaš sa z výsosti na svoje obete, bolí až do kosti ostať vo svete. Dívaš sa uprene na svoje obete, hľadaj ich po mene – slepých vo svete. Len jedna láskaP. JENČO / V. ŠTEFANIČZa všetky slová, vety, za hlásky zblúdené
budeme niesť účty, zodpovedať budeme. Za všetky básne, knihy, vyslovené nádeje budeme sa tešiť len z toho, čo správne je. Za všetky správy, listy, napísané príhody raz ponesieme tresty, inokedy výhody. Lebo len jedna láska je tá, len jedna láska je, lebo len jedna láska sveta, len jedna svätá je. Som...P. JENČO / V. ŠTEFANIČJe ťažké chlapovi priznať, že prehráva.
Rovnako otcovi, že ťažko zaspáva. Ako by mohol muž byť iba bez chyby, vždy dobiť more, súš, na všetko mať alibi. Že mám strach, poviem vám, tak pravdu viete už. Keď skrývam, čo zažívam, to preto, že som muž. Hlavu mať zloženú, jak srdce je v hrudi a čakať na ženu, ktorá ho zbudí. Má v sebe riziká, cíti, dúfa, túži, slobodou podniká, takými sú muži. Tak sa pýtajP. JENČO / V. ŠTEFANIČKoľkí by sme chceli zmeniť svet...
Vieme, ako by sa Boh mal správať. Prečo sa nás neopýta hneď na to, čo mu v noci nedá spávať?! Koľkí z nás by na to isto mali radiť Bohu, ako s nami hýbať. My sme sa mu ale neozvali, vraj mu naša rada stále chýba. Hoc na iných nehľadím, tebe, Bože, rád poradím. Zasneným básnikom...P. JENČO / V. ŠTEFANIČJak krásne sníva sa sen,
keď ste v ňom jediný, skutočný hrdina, čo píše dejiny. Veľká je duša, keď sníva, keď ľúbi snívanie. K tým príbehom nevšedným prijmite pozvanie. Tak píšu blázni svoj príbeh vlastný, tak z polárnej krásy rodí sa básnik. Tak málo je, človeče, básnikov na svete. Tí, čo bdeli, nevideli, čo zo snov býva, čo v sebe skrýva, kratučký sen na každý deň. Žena odsúdenáP. JENČO / V. ŠTEFANIČvenované pamiatke bl. sestry Zdenky ŠelingovejNa dvanásť rokov pre pár krokov,
pre život človeka, čo rýchlo preteká pomedzi riadky, tam aj spiatky, hore aj dole, byť na vrchole. Za života dar padá na oltár, za život kňaza krajinu zrádza. Tá mučí malých, bo dvíhajú kalich s vínom červeným, by živili sa ním. Mala silu z viery, mala jej viac než dosť, mala na tanieri k láske príležitosť. |